Nemocnicu staviame už celú generáciu

Nepamätám si to akoby to bolo včera, ono to vlastne ani včera nebolo. Nebudeme si nahovárať, 18 rokov je už celkom dlhá doba a čo som mal na raňajky v deň, kedy môjmu 11-ročnému ja zadovážili rodičia originálku Theme Hospital, si už vážne nespomínam. Bola to však pre mňa celkom určite veľká vec. To si pamätám. Kartónové krabice o veľkosti menšieho boxu na pizzu mi vtedy práve nezdobili všetky police (ostatne, to nikdy), a tak som si originálne CD-čko veľmi vážil. Takže vo svete, kedy bola legendárna Nokia 3310 ešte iba bláznivou myšlienkou nejakého fínskeho inžiniera, a ktorý práve prišiel o princeznú Dianu, som 11-ročný sedel za svojim Pentiom a s chabými znalosťami angličtiny staval nemocnice. Inak, teraz, keď už s istotou viem, čo odomňa hra chce, a čo ta ukecaná recepčná stále bliaka do interkomu, mi dochádza, že som si vtedy vyvodzoval veci v angličtine prekvapivo správne.

Princíp hry je veľmi jednoduchý. Vašou úlohou je postaviť nemocnicu, ktorá aspoň ako-tak funguje, pacienti odchádzajú vyliečení bez väčšej ujmy a na odchode vycálujú za vaše pofidérne služby riadne peniaze. Ak sa Vám podarí splniť podmienky daného levelu (ako počet vyliečených pacientov a nahrabaný dostatočný majetok), dostanete ponuku postaviť nemocnicu ďalšiu, v leveli s o niečo ťažšími podmienkami. A tak stále dokola.

Na budovanie úspešného zdravotníckeho zariadenia máte niekoľko nástrojov. Staviate samotné miestnosti – pre všeobecného lekára, lôžkovú časť, operačnú sálu, toalety, lekáreň, ambulancie a tak podobne – najímate doktorov (všeobecných či špecialistov), sestry, upratovačov a recepčné. A pri varení tohto guláša treba, samozrejme, trochu premýšlať a dať tomu nejakú logiku a zmysel. Toto všetko sa však deje v neskutočnom tempe, tým bola aj svojho času Theme Hospital známa, a za chyby vás neúprosne potrestá. Neprečítali ste si dôkladne krátky popis o doktorovi, ktorý je podľa “meradla” síce vzdelaný, ale lenivý a nedôsledný? Ak si to nevšimnete, pravdepodobne bude pred jeho ordináciou nekonečný rad nervóznych pacientov, z ktorých to má po čase väčšina spočítané, a za priveľa úmrtí vás čaká akurát reštart levelu.

Po čase si však zvyknete dávať pozor aj na drobnosti a vystríhať sa musíte aj pred nie práve dokonalou umelou inteligenciou všetkých postavičiek v hre. Hra má totiž absolútny talent na to, aby hovorila zamestnancom úplný opak toho, čo sa od nich v určitom momente očakáva. Že na operáciu, na ktorú potrebujete dvoch chirurgov, čakajú štyria pacienti – jeden chirurg už “pár dní” čaká na operačnej sále, ale ten druhý (ktorého potrebu dokonca recepčná vyhlási do interkomu) práve zastupuje v ordinácii všeobecného lekára, a ten sa bezcielne potuluje nemocničnými chodbami, je v podstate úplne bežna situácia. Nehovoriac o upratovačoch, ktorí sa síce v pravidelných intervaloch dožadujú zvyšovania mzdy (lebo “toho majú veľa”), ale povinnosti im  spoľahlivo unikajú. Darmo im nastavíte, aby sa zaoberali buď čistotou, polievaním kvetín, alebo opravou prístrojov. Aj tak nevyhnete situácii, kedy sa upratovač určený na upratovanie motá v prázdnom pavilóne a ľudia na recepcii stoja po členky vo vlastných zvratkoch, alebo kedy opravár bezstarostne šťuchá do biliardových gulí v oddychovej miestnosti a mašina na odrezávanie jazykov je tesne pred vybuchnutím. Ale kvetom sa poväčšinou darí, tie znesú veľa.

Situácii, kedy sa upratovač motá v prázdnom pavilóne a ľudia na recepcii stoja po členky vo vlastných zvratkoch, sa nevyhnete.

Hra vie byť v určitých momentoch pomerne otravná. Každých pár sekúnd sa na vás vyrúti oznámenie o objavení novej choroby (a keďže v každom leveli začínate s nula objavenými chorobami, oznámenie pre konkrétnu chorobu určite neuvidíte len raz), o pacientovi, ktorého nemoc ešte nebola objavená (a na vás je rozhodnúť, či ho poslať domov, na výskum, alebo nechať čakať), o naštvanom zamestnancovi, ktorý chce vyšší plat (odklikávať treba vždy so súhlasom), alebo oznámenie, že sa nemocnicu chystá navštíviť niekto dôležitý, takže musí byť všetko tip-top. Na oznámenia sa ale rýchlo dá zvyknúť, takže ich odklikávate v podstate automaticky.

Ak sa vám tie polená, čo vám hra pod nohy ustavične hádže, darí preskakovať, čakajú na vás hodiny zábavy. Skutočne. Stavať nemocnicu, zháňať personál, vybavovať chodby lavičkami, radiátormi, nápojovými automatmi a “objavovať” nové choroby a prístroje v obrovskom tempe je veľmi zábavné a návykové. Vizuálne bola Theme Hospital v roku 1997 niečo úžasné, pozitívne, farebné a veselé a ani v súčasnosti, kedy je pixelová grafika absolútnym štandardom v indie hrách, Theme Hospital v podstate nič nestráca. To je inak celkom dobrý nápad – neberte hru ako 18 rokov starú vykopávku, a že princípy hry sú až príliš primitívne a prekonané. Hrajte ju ako najnovší produkt vášho obľúbeného nezávislého štúdia a garantujem vám, že sa zabavíte.

Theme Hospital

Hodnotiť 18 rokov starú hru kritériami noviniek je ako hodnotiť Evu Mázikovú merítkom na maturantky. V prípade Theme Hospital je dôležité, že si ju po tých rokoch stále pamätáme, a že nás dokáze stále zabaviť.