Prvý diel hry Hotline Miami mal všetko, čo na nezávislých hrách nenávidíte a milujete zároveň – pixel art (oh, come on…už zase?), vysokú obtiažnosť (priznajte sa…máte zničenú klávesu R?), návykovú hrateľnosť (ešte tento level a fakt už idem spať!!). Mal okrem iného aj perfektný soundtrack a pod kopou slizkých vnútorností a odtrhnutých končatín zaujímavé myšlienky priamo odkazujúce na postmodernu. Hotline Miami sa dokonca dostala aj do mojej dizertačnej práce, kde som ju podrobnejšie analyzoval.
Preto som sa veľmi tešil na pokračovanie, ktoré by malo uzavrieť príbeh. Hotline Miami 2: Wrong Number je už na svete a tu sú moje prvé dojmy.
-
- Ideme na to!
-
- Kto to bude upratovať?
Grafický štýl ostal nezmenený (nič iné by sa ani nedalo čakať), hrateľnosť je viac-menej ostala rovnaká (áno, stále je to o masakroch pomocou rýchlych prstov a neustálom umieraní kvôli pomalým prstom), hudba je našťastie iná (a stále výborne podkresľuje vaše vražedné vyčíňanie). Plusom je variabilita príbehových línií. V jednotke ste hrali buď za Jacketa alebo Bikera, tu je postáv viac a jednotlivé línie sa všemožne prepletajú. A dokonca aj tá postmoderna tu ostala – referencie na jednotku, stieranie reality a fikcie, čerpanie z 80-tkovej VHS estetiky (pauza v hre sa mi veľmi páči) atď. K príbehu veľa nepoviem, nechcem spoilerovať. Očakávam však, že záver bude určite nejaký mindfuck.
-
- Bum bum prásk!
-
- Satanistický čas!
Celkovo si myslím, že dvojka jednotku zrejme neprekoná (to máte tak – prvé diely sú vždy tie najoriginálnejšie), ale minimálne naplní všetky očakávania. Nechám sa prekvapiť. Záverom len toľko: Press ‘R’ to restart!
